Začiatkom mája (květen) som sa potešil správe, že nás v Bratislave navštívi Jirka Weinberger, dlhoročný priateľ, aj s manželkou Salmou, ktorá sa kedysi volala inak - mala také pekné, ľahko zapamätateľné a rýdzo české meno, a ja si na jej nové meno akosi neviem zvyknúť. Tak si vzhľadom na moju pokračujúcu sklerózu mnemotechnicky pomáham asociáciou, že rovnaké meno má známa mexická umelkyňa. (pozor – to je len môj pokus byť vtipný)
Už sme sa dávnejšie nevideli a vzájomnú návštevu si dlho sľubovali, tak sme sa veľmi potešili. Podarilo sa nám tak vytrhnúť sa z opakujúcej sa šedi pravidelných povinností a prežiť s Jirkom a Fridou zopár krásnych dní. A tiež sa nám takmer podarilo stať sa hercami v jednej z poviedok - aspoň vo vedľajšej úlohe.
Jiřího Weinbergera som spoznal ako vedca a matematika, lektora na seminári o systémovom inžinierstve vo Valticiach v marci (březen) 1987. Zaujímala ma vtedy Simula 67, ktorá bola jednou z hlavných tém seminára, ako programovací jazyk vhodný na simuláciu dynamických systémov. Z Jirkových úst som tam prvýkrát počul aj zázračné slovíčko “Smalltalk”, o ktorom som predtým nechyroval. Takto nevedomky úplne zmenil môj život – keď som sa o pár mesiacov so Smalltalkom zoznámil, bola to láska na celý život.
O umeleckých sklonoch Jirku som vtedy netušil – ani o hudbe, ani o poézii či herectve. Ale utkvel mi v pamäti hravý a doslova básnicky podaný spôsob, a tiež presvedčivý herecký výkon pri vysvetľovaní jeho optimalizačných metód Paroptim a Paroptmulti – ako hádzanie guličiek z veľkej výšky na nerovnú plochu - každá gulička logicky skĺzne do niektorého lokálneho minima a najnižšie minimum je s dosť veľkou pravdepodobnosťou veľmi blízke alebo rovné absolútnemu minimu.
V tom období prezretého socializmu, ktorý už začínal zapáchať hnilohou a pripravoval sa na svoj blížiaci sa koniec na hnojisku dejín, sme o to intenzívnejšie vnímali a vítali satiru a britký humor viacerých umelcov, čo nám robilo život krajším – na Slovensku najmä Lasica a Satinský, v Čechách Ivo Jahelka a najma Vodňanský a Skoumal. Posledných dvoch sme mali nahratých na kazetách a “do zblbnutia” dookola počúvali u nás v podkroví, kde sme programovali naše dielo práve v Smalltalk-u. Očarila ma úsečnosť a spevavosť ich veršov, jednoduchý rým v štýle detských riekaniek, občas aj výslovná detinskosť a logické paradoxy alebo naopak banalita. Hlboko sa mi zavŕtali pod kožu a ostali tam dodnes, často si ich z roztopaše recitujem (aj moji synovia, ktorí vtedy ako šesťroční sedeli pod stolom a všetko počúvali – programovanie aj básne a piesne V&S).
Prvá Jirkova kniha Povídá pondělí úterku a aj básne a piesne na priloženom CD-čku, ktoré nám Jirka priniesol, boli presne v tom istom duchu hry s jazykom a nonsensovej poézie, takže nám veľmi dobre, až nostalgicky sadli. Na rozdiel od Vodňanského boli podľa mňa viac určené aj deťom, ktoré zaujali kvetnatým popisom, v spojení s krásnymi ilustráciami v knihe. Dospelí naopak našli v obsahu vtip a satiru určenú práve im, na ktorej pochopenie bol potrebný určitý stupeň abstrakcie.
Rovnako sme si obľúbili ďalšiu Jirkovu knihu Ach ty plachty, kde je mám? Knižka Kdyby Ogden uměl česky už bola určená skôr dospelým čitateľom, rovnako ako najnovšia Rakastan sinua aneb Zastavárna.
Na “nepravdepodobných” príbehoch, ktoré autor reálne zažil, je zaujímavý nielen obsah, ale aj to “nad”, to “meta”, ktoré človek pri čítaní cíti, keď si uvedomí, že sa to reálne stalo. Napr. pri príbehu Divoký fotr... človek pocíti až mráz v chrbte a čaká, ako sa to skončí. Napriek vcelku relatívne banálnemu obsahu, ktorý by asi nebol tak zaujímavý, keby čitateľ nevedel, že to autorovi naozaj zažil.
Život každého z nás píše mnoho prekvapujúcich príbehov, čo si mnohokrát ani neuvedomujeme. Tí s lepšou pamäťou ich neskôr porozprávajú rodine alebo priateľom pri stretnutí. A nadaní umelci s výnimočným pozorovateľským okom a tvorivým duchom ich šikovne spíšu, aby potešili aj širší okruh recipientov. A často sa hovorí (a je to pravda), že život píše tak nepravdepodobné a nepredstaviteľné príbehy, že by ich nevymyslel ani najlepší scenárista.
Jiří Weinberger píše svoje príbehy zľahka, nezaťažuje čitateľa obšírnymi opismi miesta a okolností, príbehy sa dobre čítajú. Útla knižočka môže byť dobrým sprievodcom na cestách na prečítanie, požičanie alebo ako darček. A o to, aby to bol naozaj aj navonok estetický požitok z prečítania alebo radosť z darčeka, sa postarala ilustrátorka Pavla Hovorková svojimi sviežimi ilustráciami – bravúrnymi perovkami načrtla obsah či pointu príbehov, a „rozliatou“ farbou pozdĺž celého deja knihy vyjadrila práve tú náhodilosť a prekvapivosť jednotlivých poviedok z reálneho života – náhodne lakťom rozliatu šálku kávy alebo plechovku farby, do ktorej zakopne bežiace dieťa a vyleje sa vám do príbehu vášho dňa.
Jirka miluje život, ktorý je postupnosťou príbehov a udalostí. Pôvodnú banálnosť a cykly počítačových programov pretavil do hravých veršov a rýmov, ktoré zaujmú dospelého aj dieťa. Anomálie, ktoré kedysi hľadal pomocou kváziparalelných programov v Simule, nachádzame v paradoxoch a absurdnostiach jeho básní a poviedok. Tieto nás prekvapia a prinútia zvýšiť pozornosť, aby sme pochopili pointu, často filozofickú, ktorú autor sleduje.
Pred 45 rokmi som niekoľko mesiacov strávil vo Fínsku na študentskej praxi a snažil som sa naučiť niečo po fínsky, niečo z toho aj ešte zostalo. Takže ma prekvapil fínsky názov knihy, ktorý nijak nekorešpondoval s obsahom poviedok, ale ani s alter-názvom „Zastavárna“. A ešte k tomu tak banálny – „Milujem ťa“. Márne som hľadal vysvetlenie v úvode, doslove a doslove doslovu. Ale beriem to ako jednu s absurdít Jirkovej tvorby, kým mi to on alebo niekto iný nevysvetlí, alebo kým mne, nechápavému, nesvitne.
Najkratšou recenziou, ktorá jedinečne vystihuje nepravdepodobnosť, nečakanosť a absurdnosť príbehov v knižke a ktorá ma napadla hneď po je prečítaní, by mohla byť moja obľúbená a „pod kožu zažratá“ básnička Vodňanského a Skoumala:
Totální zkáza knihovny, Karkulčin výstřel varovný. A v nevěstinci nachytán patnáctiletý kapitán.
Len v tej totálnej skaze knižnice – prosím – nehľadajte súvislosť s kvalitou knihy 🤩 🤣
Ing.arch. Augustín Mrázik, v živote postupne: maliar, matematik, architekt-urbanista, programátor, systémový inžinier, vedecký pracovník, autor informačných systémov, architekt objektovo- orientovaných technológií, menežér IT firiem, komunálny politik, výrobca a predajca ríbezľového (rybízového) vína
Bratislava-Devín piatok 13. 3. 2026